Mohol by som vyzývať do boja v mene "starých Slovákov” (inak, pohanov ako repa), či v mene kresťanskej cyrilometodejskej" tradície, tak dôležitej pre niektorých pohrobkov komunizmu.
Mohol by som Vás varovať, že každého jedného z Vás pozorne sledujem. Mohol by som kopírovať pomýlené facebookovské statusy, hoaxy, za každou vetou dať po Borisovom vzore aspoň tri výkričníky za zvolanie - “Toto tu nechceme" - a presviedčať Vás v jednej ruke so Slobodným vysielačom o svojej pravde, medzi ktoré patrí varovanie o nebezpečnosti chemtrails, očkovania, či o tom, že pyramídy postavili mimozemšťania.
Mohol by som Vás strašiť Maďarmi, Američanmi, Židmi, homosexuálmi, juvenilnou justíciou, ktorá už len čaká na ten správny moment ako práve Vám ukradnúť dieťa. Existuje možno ďalších tisíc spôsobov ako Vás strašiť.
Hra na strach vyšla dokonale takému Borisovi Jeľcinovi. V roku 1996 ho za nedôveryhodného považovalo viac ako 50% Rusov a považovali ho za priamo zodpovedného za stav krajiny. Rusi sa chystali na výmenu vládcov. Ale jednej veci, ako Jeľcina, sa báli viac. Vojny a nedostatku potravín. V agresívnej kampani Jeľcin za využitia štátnych a súkromných médií, ktoré ovládali spriatelení oligarchovia, Jeľcin tento strach využil a znásobil. Voľby nakoniec vyhral.
Dnes sme svedkami takejto “jeľcinovskej" kampane. Modrí strašia Ficom a prepadnutým hlasom vo voľbách, červení utečencami a teroristami, lebo dobre vedia, že modrých by sa dnes už nikto nebál.
A politici? Tí sa najviac boja toho, že sa ľudia prestanú báť. Precitnú. A zistia, že ich žiadni politici neochránia.
Pre tých, ktorí sa neboja, máme voľbu. Program bez strašenia.
O strachu a o voľbách
Keby som chcel vyhrať voľby, mohol by som Vás strašiť desaťtisícmi barbarov, ktorí každodenne útočia na naše hranice. Alebo stovkami tých, čo tu sú a pod pláštikom noci sa chystajú znásilniť naše ženy a pozabíjať našich mužov.