Ako sme naháňali utečencov v Taliansku

Autor: Juraj Miškov | 2.7.2015 o 15:40 | Karma článku: 10,95 | Prečítané:  26429x

Vadí mi, ako sa téma utečencov zneužíva na Slovensku na politikárčenie. A tak som sa rozhodol nemudrovať ako ostatní z tepla parlamentu, ale ísť sa presvedčiť na vlastné oči tam, kde utečenci prichádzajú - na samý juh Talianska.

Nehlasoval som za vyhlásenie parlamentu k utečencom, aj keď som s viacerými bodmi vyhlásenia súhlasil a zdali sa mi vcelku rozumné. Prekážalo mi však, že diskusia prebieha bez toho, aby diskutujúci mali aspoň šajnu o probléme, o ktorom sa diskutuje.

Nechcel som sa zaradiť k väčšine salónnych parlamentných politikov, a tak som sa rozhodol presvedčiť na vlastné oči a uši. A urobiť si vlastný názor. Neskreslený mediálnymi informáciami a manipuláciami na sociálnych sieťach, s ktorými sa zrazu akoby vrece roztrhlo.

Pridal sa aj Jožo Kollár, ktorý je členom výboru pre európske záležitosti.

A tak sme v piatok, po skončení rokovania Národnej rady, vyrazili na juh Talianska. S veľkými očakávaniami, veď podľa našich informácii malo byť 19 tisícové sicílske mestečko Pozzallo zaplavené imigrantami z Afriky, ktorých počet mal byť už takmer 30 tisíc.

Po pristátí v Palerme sme sa ubytovali a vyrazili na prvý prieskum. Prešli sme mesto, túlali sme sa uličkami, navštívili prístav. No neobjavili sme nikoho kto by aspoň zďaleka pripomínal utečenca. Recepčná na hoteli iba krútila hlavou, keď sme sa jej pýtali kde sa zdržiavajú. V Palerme vraj určite nie.

A tak sme na druhý deň vyrazili diaľnicou, ktorá výmoľmi a výtlkmi miestami pripomínala bratislavské cesty, do Catanie. A opäť nič. Cesty, ulice, kaviarne a reštaurácie boli plné turistov, ale utečenci akoby sa pod zem prepadli.

Začal som byť zľahka nervózny. Roberta, naša talianska tlmočníčka bola zvedavá, prečo nás tak zaujímajú práve utečenci. Snažili sme sa jej teda vysvetliť, že na Slovensku z nich majú mnohí strach. Že sa ľudia obávajú, že nás budú zabíjať, odtínať hlavy, znásilňovať naše ženy, a nakoniec nás vyženú z našej krajiny.

Roberta sa iba smiala a potom sa ma opýtala, či na Slovensku nemáme iné problémy. Pretože na Sicílii majú kopec problémov. Ale utečenci medzi nich určite nepatria.

Našou poslednou nádejou zostávalo Pozzallo, vzdialené hodinu asi jazdy autom na juh.

Zaparkovali sme rovno pred miestnou radnicou. Ospalé prázdninové mestečko sa počas popoludňajšej siesty ničím nelíšilo od väčšiny iných prímorských miest, ktoré som doteraz videl a zažil. Prešli sme sa vyľudneným centrom, zamierili na pláž s dovolenkujúcimi turistami. A utečencov nikde.

Zúfalí sme zamierili na radnicu. So starostom sme sa práve minuli, musel odísť na konferenciu do Palerma, ale ochotná pani úradníčka nás na naše veľké potešenie nasmerovala na prístav, v ktorom majú “welcome centre” pre utečencov. No namiesto medializovaných 30 tisíc ich tu vraj nie je viac ako tridsať. A určite ich tu nikdy nebolo viac ako tristo, čo je maximálna kapacita ich “welcome centra”.

A tak sme konečne našli náš prvý utečenecký pár (on a ona), ktorý postával neďaleko brány “welcome centra”.

Obaja mali oblečenú teplákovú súpravu a šľapky s talianskou trikolórou. Bolo to ich jediné oblečenie. Dar talianskej vlády. Na rukách mali bielu pásku s číslom a hovorili anglicky. Jemu veľmi do reči nebolo, ale ona (Joe) nám o sebe prezradila, že má 21 rokov a naspäť sa už nikdy nechce vrátiť. Nepýtali sme sa prečo. Báli sme sa, že sa začne plakať.

Rozprávali sme sa potom aj s ďalšími prechodnými obyvateľmi tábora. Identická tepláková rovnošata, páska na ruke, dobrá angličtina, podobný príbeh, iná krajina. Eritrea, Alžírsko, Nigéria, Gambia… Každý z nich sa mohol voľne pohybovať, ale nik už nikam neutekal.

Pýtali sme sa aj domácich obyvateľov na skúsenosti s africkými návštevníkmi . S “migrante”, ako ich tu nazývajú, nikdy nebol žiadny problém. Veď sa na nich pozrite, sú to chudáci ľudia, musíme im predsa nejako pomôcť.

V tú chvíľu som si uvedomil, že som rád, že som nehlasoval za testosterónové uznesenie parlamentu.

 

P.S.1: Celú cestu sme si hradili z vlastných súkromných prostriedkov.

P.S.2: Áno, problém utečencov, ktorí prichádzajú do Európy, považujem za vážny. Ale nie je nový a objavený dnes, a veľmi mi vadí, ako takmer všetci politici u nás, z ľavice aj z pravice, zneužívajú tému utečencov na politikárčenie a šírenie strachu. Maďarskú kartu nahrádza pred voľbami utečenecká.

Po návšteve Sicílie som presvedčený, že pre veľkú väčšinu politikov u nás je téma utečencov dobrá len na vytĺkanie lacných politických bodov, alebo dokonca na prekrývanie iných tém, káuz a kšeftov, ktoré sa zrazu do novín nevojdú.

Áno, trápia ma emigranti. A hlavne skoro 150 tisíc ľudí, ktorí museli zo Slovenska emigrovať za prácou do zahraničia, lebo tu doma sa nedá uživiť. Kiež by Slovensko bolo krajinou, kde sú najväčším problémom ľudia, čo sem chcú prichádzať - a nie tí, ktorí sú donútení odísť, lebo pár rodín a papalášov drží kľúče od miešačky a normálny šikovný mladý človek, ktorý nemá známosti alebo chce kvalitné vzdelanie, je takmer bez šance.

 

Video z našej cesty si môžete pozrieť tu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?