Ústavu SR pripravili právnici pod vedením akademika Milana Čiča, s ideologickým nánosom vtedajšieho vládneho kabinetu Vladimíra Mečiara a schválili poslanci Slovenskej národnej rady (SNR) 1. septembra 1992 trojpätinovou väčšinou. Ústavu SR teda neschválili občania v referende, ale bola im naservírovaná politikmi. Preto sa bežným ľuďom nemožno priveľmi čudovať, že nevidia dôvod oslavovať 1. september ako sviatok Dňa ústavy a väčšina z nich by sa skôr priklonila k tomu, aby bol 1. september opäť tradičným dňom začiatku nového školského roka.
Avšak najzaujímavejší je spôsob ako rafinovane bol občan na celých 20 rokov Ústavou SR vylúčený z priamej správy vecí verejných. Napriek tomu, že mu Ústava SR túto možnosť zaručuje.
Čl. 2 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „ústava") uvádza nasledovné:
„(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo."
Z uvedeného je zrejmé, že slovenská ústavná úprava síce zveruje výkon moci občanom, ale títo ju vykonávajú cez svojich volených zástupcov, teda reprezentatívne, alebo priamo. Avšak z ďalšej ústavnej úpravy, najmä zo zakotvenia trojdelenia moci (zákonodarná, výkonná, súdna), tiež z administratívnoprávnej úpravy, ako aj zo zavedenia zodpovednostných a kontrolných mechanizmov, je zrejmé, že dôraz je v slovenskom právnom poriadku daný na zastupiteľskú demokraciu, na reprezentatívny systém. O tom, aké sú možnosti občana priamo sa podieľať na moci, už ďalej ústava nehovorí.
Podľa čl. 28 ústavy sa zaručuje zhromažďovacie právo. V určitom zmysle môže byť považované za nástroj, resp. za jeden z nástrojov výkonu priamej moci občanom, avšak treba povedať, že zhromažďovanie samotné, bez oprávnenia prijímať záväzné výstupy, je na výkon moci (teda aj na správu vecí verejných) málo. Na takýchto zhromaždeniach je síce možné prijímanie rôznych rezolúcií či stanovísk, za regulérny výkon moci, resp. podiel na výkone moci (a teda na správe vecí verejných), to však považovať nemožno.
Čl. 30 ústavy znie:
„(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.
(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.
(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám."
Z čl. 30 ods. 1 ústavy je zrejmé, v spojitosti s už citovaným čl. 2 ods. 1 ústavy, že správa vecí verejných a podiel občanov na nej je rozdelený na priamu demokraciu a zastupiteľskú demokraciu. Z ďalších ustanovení však už jasne vyplýva, na aký spôsob správy vecí verejných je daný dôraz - ďalšia úprava sa zaoberá práve reprezentatívnym systémom a nerozvíja možnosti priamej správy vecí verejných občanom. Celkom elegantný ústavnoprávny, s prepáčením „ofajč" občana, ktorý by sa chcel podieľať na na správe vecí verejných priamo.
Spôsob, akým je v Ústave SR riešené referendum (ktoré by malo byť základným nástrojom výkonu priamej občianskej demokracie), pripomína Hlavu XXII. To je však na samostatný článok, ktorý bude nasledovať v krátkom čase.
Rado Procházka na svojom blogu, okrem iného napísal: "Tento štát prerástol svojim občanom cez hlavu... Potrebujeme získať svoj štát späť, potrebujeme preň novú spoločenskú zmluvu. V časoch, ktoré nás čakajú, nám dnešná ústava neodpovie takmer na nič. Je čas, aby si toto spoločenstvo napísalo svoj vlastný základný zákon."
Preto by sme možno mali využiť 20. výročie Ústavy SR na to, aby sme ju v referende vrátili občanom tejto krajiny. A zároveň s ňou aj moc občana nad krajinou. Čím skôr, tým lepšie. Pretože niektorí politici už začali vypúšťať testovacie balóniky o strate suverenity a čas sa nám veľmi rýchlo kráti.
